Predstavujeme delegátov a delegátky

Dnes predstavujeme Kristínu. Kristína sa ako rotujúce delegátka zúčastní konferencie v Helsinkách.

 

  • Odkiaľ pochádzaš? Aký máš k tomuto miestu vzťah?

Pochádzam z malého mestečka Krompachy na východe Slovenska. Práve tu som chodila na základnú školu a neskôr na osemročné gymnázium, ktoré sa aj po rokoch vždy rada vraciam navštíviť. Na škole som sa som sa vždy cítila vítaná, v dobrom kolektíve učiteľov i spolužiakov, a myslím si, že tento pocit domova z môjho detstva len tak ľahko nevyprchá. Napriek tomu, koľko zaujímavých a inšpiratívnych ľudí som v živote spoznala, moje najsilnejšie priateľstvá pochádzajú práve odtiaľto. A to ani nehovorím o bratových vtipných historkách, tatkovom pevnom objatí a mamkinej čokoládovej torte, ktorým sa vo svete nič nevyrovná.

 

  • Aká je tvoja vysnívaná krajina?

V reálnom svete podľa mňa vysnívaná krajina neexistuje. Mala som veľké šťastie, že som sa mala možnosť pozrieť na to, ako sa žije, pracuje a študuje v rôznych krajinách v Európe, Amerike, ale aj v Afrike a Ázii. Práve tieto cestovateľské skúsenosti mi otvorili oči a uvedomila som si, že každý región sveta má svoje dobré stránky, no aj svoje špecifické problémy – preto je dôležité vedieť urobiť kompromis vlastných priorít. V mojich predstavách je ale úplne ideálna krajina taká, v ktorej po celý rok môžete nosiť krátke tričko, po práci si sadnete na čistú a tichú pláž, za chutnú večeru v dobrej reštaurácii nemusíte zaplatiť obličkou, na ulici sa aj v noci cítite bezpečne a môžete sa tam venovať špičkovej vede na inštitúte alebo univerzite s excelentnou medzinárodnou reputáciou. Ak o takej krajine viete, určite mi dajte vedieť!

 

  • Prečo študuješ to, čo študuješ?

Som od prírody zvedavý človek, ktorý sa rád pýta komplexné otázky a hľadá na ne ešte zložitejšie odpovede. Na strednej som mala rada biológiu, chémiu a fyziku a hoci to bolo na začiatok všetkým na počudovanie, nechcela som študovať medicínu. Ľudské telo ma však vždy facsinovalo a preto ma bavilo venovať sa výskumným projektom a zapájať sa do rôznych vedeckých súťaží . Nabrala som odvahu prihlásiť sa na univerzitu do Veľkej Británie, kde moje predošlé úspechy s výskumom rakoviny ocenili a prijali ma na štúdium Biomedicínskych vied na King’s College London. Odtiaľ som sa vďaka svojím akademickým výsledkom a výskumnej činnosti dostala priamo na doktorát, opäť v Londýne. Vo svojom PhD projekte sa venujem unikátnej kombinácií bunkovej biológie, umelej inteligencie a modelovania rakovinových kmeňových buniek. Spájam disciplíny, ktoré ma počas štúdia očarili, vystupujem z mojej komfortnej zóny, čo ma ťahá v mojom výskume vpred a snažím sa hľadať jedinečné riešenia na zložité medicínske problémy pomocou počítačovej vedy, matematiky a fyziky.

 

  • V čom vynikáš?

Ak mám na túto otázku odpovedať filozoficky, tak asi vynikám v tom, že sa nebojím ponoriť do nových, nepreskúmaných vecí. Rovnako sa nebojím priznať, ak niečo neviem, a požiadať o pomoc skúsenejších. Nevedomosť je niekedy pre mňa veľmi obohacujúca, lebo dokáže človeka posunúť vpred. Myslím, že napriek mojej jemnej tvrdohlavosti som schopná rýchlo sa učiť a implementovať spätnú väzbu od môjho okolia, čo ma robí narozdiel od mnohých mojich rovesníkov jedinečnou. Samozrejme, ak mám odpovedať priamo a fakticky, myslím si, že som dobrá práve vo vede a výskume rakoviny, keďže sa tejto oblasti venujem od mojich 16-tich rokov. Rovnako som pyšná na svoju angažovanosť v otázkach globálneho zdravia, ktorej sa aktívne venujem aj ako delegátka na mládežníckom valnom zhromaždení v OSN. Vo voľnom čase sa snažím naučiť koordinovať svoje končatiny do rytmu latinskoamerických tancov a pri behu na dlhé trate, ktorý mi nesmierne pomáha odreagovať sa od náročnej práce a štúdia.

 

  • Čo ťa najviac v tvojom okolí hnevá a chcela by si to zmeniť?

Žijeme v dobe, ktorá je veľmi hektická, dožadujúca a kompetitívna. Je preto veľmi jednoduché skĺznuť do kolotoča nekonečných povinností, ktoré človeka dokážu časom úplne opantať. Myslím si, že moje okolie dáva príliš malý dôraz na dôležitosť mentálneho zdravia, s ktorým má množstvo mojich rovesníkov nemalé problémy. Po profesionálnej stránke ma ako mladú vedkyňu hnevá, že prezentácia vedeckého výskumu a jeho významu je v mnohých krajinách nesmierne zanedbaná. S tým súvisí zlá interpretácia a následná nedôvera laického publika k výsledkom vedeckého výskumu, ktoré sa odrážajú na nesmierne dôležitých aspektoch života, ako napr. súčasná nezmyselná protiočkovacia agenda. Myslím si, že práve tento prístup by sa mal zmeniť, a to najmä potrebnou reformáciou školstva a konkrétnych zmien vo výučbe vedy a výskumných disciplín. V neposlednom rade ma hnevá stále pretrvávajúca atmosféra v spoločnosti, že ženy a počítače (a technológie ako celok) sa nikdy nemali v láske, a nikdy sa ani mať nebudú, respektíve že by sa mať ani nemali. Hoci sa venujem niekoľkým dobrovoľníckym projektom, ktoré podporujú dievčatá a mladé vedkyne objaviť čaro programovania a umelej inteligencie, často sa stretávam s reakciou, že som “divná”, lebo sa venujem tak silno chlapčenskému odvetviu.