Inklúzia - cítiť sa spolu dobre vo svojej inakosti
Ako trénovať inkluzívnosť
Začni si všímať svoje potreby a dobre sa s nimi oboznám. Začni si všímať odtienky tvojej osobnosti, ktoré ťa robia jedinečnou osobou. Nápady, sny, plány, zvyky, myšlienky, temperament, slabosti, strachy, nechuť, odpor, lásku, priľnavosť, závislosť. Jednoducho všetko.
Kresli si slobodne svoju vnútornú mapu, mapu krajiny, ktorá je jedinečná a len tvoja.
Tak, ako si všímaš svoje špecifické potreby, všimni si inakosť a špecifickosť svojich najbližších, spolužiakov, kamošov. Je jedno či sú neuronormatívni alebo majú špecifickú myseľ. Všetci sme iní a zároveň nás niečo spája. Naše potreby.
Sleduj svoje okolie, kde sa pohybuješ, akí sme rozmanití a aké potreby máme. Ak sa dá, zapoj sa k dobru veci. Niekedy aj poprianie pekného dňa človeku na ulici je viac ako si myslíš. Všetci (alebo aspoň väčšina) túžime byť rozoznaní, aby bola naša existencia uznaná za rovnocennú, a aby sme sa cítili užitoční.
To neznamená, že sa musíš baviť s každým, sú aj toxickí ľudia. No väčšina z nás túži po prijatí a tak sa neboj nadviazať rozhovor s osobou, ktorú často stretávaš ale nikdy sa jej neprihovoríš.
Také, ktoré by mohli fungovať na nadviazanie konverzácie. Aj tu platí, že nemusíš byť s každým BFF, ide o to zozoznať sa v priestore a priznať, že tu máme každý svoje miesto.
Búrajú viac bariér, ako by sme si mohli myslieť. Keď vidíš osobu, ktorá je osamote, je odstrčená z kolektívu, je sama v jedálni, na tréningu sedí sama na lavičke, prihovor sa jej: Aký bol deň? Potrbuješ s niečim pomôcť? Kto vie, možno začne kamarátstvo na celý život a možno len niekomu spravíš deň.
Ak pri pozorovaní naďabíš na svoje vlastné neinkluzívne konanie, vôbec si z toho nerob ťažkú hlavu, nie sme dokonalí. Snažíme sa zlepšovať každým dňom.
Tak, ako ty o sebe vieš, že si jedinečná indiviualita, tak vnímaj aj ostatných. Istotne pri tejto praxi zistíš, že všetci sa sem tam snažíme zapadnúť a nevyčnievať. To je úplne ok. Nesmie to však prerásť v strach sa prejaviť, v posilnenie predsudkov, stratu osobnej slobody. Mysli na to, že jedinečnosť každej osoby by mala prevážiť nad konformitou, nad snahou zapadnúť. Ak o to ľudia stoja, pomôž im v podpore ich jedinečnosti.
Nájdi nové výrazy na niektoré javy a črty ľudí. Také, ktoré v sebe nemajú hejt a iróniu, ktoré nezosmiešňujú ale zárovaň pomocou nich priznáš vedomosť o inakosti druhého. Napríklad autizmus, to je človek v spektre, ľudia so špecifickou mysľou sú neurodiverzní, akože normálni ľudia sú neuronormatívni, človek nie je postihnutý ale znevýhodnený (práve preto, že mu spoločnosť neumožňuje plnohodnotne žiť, nie kvôli nemu samotnému). Dôležitou časťou je poomenovať ľudí z LGBTI+ komunity a nebáť sa ich spýtať na správne výrazy voči ich osobe, ktoré ich nezrania ale naopak pocítia rešpekt k ich orientácii alebo identifikácii.
Instagramové profily, ktoré sa oplatí sledovať
Inklúzia neškodí lepším
Moderné prístupy k diagnostike a nové poznatky ukazujú, že ako spoločnosť zakúšame neurodiverzitu (to znamená inakosť v zmysle spracúvania informácií, ale aj správania sa v spoločnosti). Správne pojmy vedú k inklúzii, pretože šanca, že narazíme na niekoho, kto nezapadá do bežného obrazu o vnímaní a správaní sa, je vysoká. Asi dve tretiny ľudí je neuronormatívnych ale až tretina ľudí je neurodiverzných, napríklad majú ADHD či autizmus rôznej intenzity.
Tretina je fakt dosť. Nehľadiac na to, že všetci máme nejaké špecifické potreby a zvyky. Neurodiverzita je jednoducho realitou. Jedným z najväčších mýtov je, že napríklad v školách, kde deklarujú prijímajúci prístup aj k neurodiverzným deťom, tak tí neuronormatívni strácajú a nedosahujú dobré výsledky. Výskumy to nepotvrdili, skôr naopak.
V inkluzívnych triedach dosahujú tí najlepší stále porovnateľné alebo lepšie výsledky. Deti bez znevýhodnenia sú lepšie alebo rovnako dobré. Potvrdzuje to drvivá väčšina výskumov. Učitelia a vlastne my všetci, sa jednoducho musíme naučiť rozlišovať svoje potreby ako individuálne.
Čo pre vás znamená inklúzia?
Inklúzia nie je o tom niekomu pomáhať. Inklúzia je naučiť sa čo najlepšie fungovať v tom svete aký reálne je, bez toho aby sme zatvárali oči a nevedeli narábať s faktom, že každý sme iný.
Inklúzia, to je KC Kláštor v Rožňave, pretože popri mladých pankáčoch sa tam zároveň stretnú seniori, popri folkloristoch, traktoristi a je to vskutku priestor pre všetkých a tak ho aj ľudia ponímajú.
Inklúzia je, keď každý je prijatý a vítaný a môže rásť.
Inklúzia je, keď deti majú v škole spolužiačku na vozíčku, sú na výlete a zistia, že sa na určité miesto ťažko dostane pre bariéry. Miesto pocitu, že ich jej podmienenosť zaťažuje, vrhnú sa spolu do projektu, ako navrhnúť najlepšiu trasu a ako sa vysporiadať s bariérami. To je prijatie, to je inklúzia.
Inklúzia začína vo mne, začnem vnímať svoje potreby, svoju inakosť a potom to viem oceniť aj na iných, bez ohľadu, ako veľmi sú iní. Teda krok 1: Mysli na svoje potreby.
Pre dospelých je inklúzia aj vypočuť deti a prijať ich pocity anázory za relevantné a dôležité. Pre rodičov svoje deti.
Inklúzia je, keď sa stretne sused nepraktický, zasnívaný umelec a sused pragmatik z korporátu, ktorý dokáže dve hodiny rozprávať o zástrčkách. Napriek úplnej rozdielnosti si vedia užiť prítomnosť toho druhého a sú kamoši.
To, čo nás spája je fakt, že všetci máme špecifické potreby, ktoré definujú našu jedinečnosť a inakosť.
Inklúzia je fontána na Námestí slobody v Bratislave, ktorá je zároveň kúpaliskom s upravenou vodou a zároveň verejným miestom stretávania. Priestor myslí na všetky generácie, na deti, mladých, strednovakých aj seniorov, aj na všetky formy našej telesnej konštitúcie a obmedzenia a je vskutku inkluzívny: stretávajú sa tam všetky skupiny obyvateľov mesta.